V tomto rozhovore sa znovu vraciame k otázkam grafického dizajnu a vizuálnej komunikácie, konkrétne k jeho kritickým a angažovaným polohám, o ktorých sa budem rozprávať s Katarínou Balážikovou, grafickou dizajnérkou a pedagogičkou, spoluzakladateľkou platformy Open Design Network a mimovládnej organizácie Open Design Studio. Katarína získala doktorát na Katedre vizuálnej komunikácie VŠVU a vo svojej dizertačnej práci sa zaoberala výskumom kritickej praxe v oblasti grafického dizajnu a vizuálnej komunikácie. Za tému toho rozhovoru som vybrala krátky úryvok, z čoho iného, ako z manifestu First things First, hoci nie z pôvodného od Kena Garlanda z roku 1964, ale z toho obnoveného z roku 2000, v ktorom sa píše: „Navrhujeme obrátenie priorít v prospech užitočnejších, trvalejších a demokratickejších foriem komunikácie – obrat v uvažovaní od marketingu produktov smerom k skúmaniu a tvorbe nového druhu významu.”  Viac na: www.paralelnyatelier.sk

Toto je druhá časť rozhovoru s docentom Richardom Sťahelom na tému Antropocén. Prvú časť rozhovoru si môžete vypočuť tu. V tejto časti rozhovoru sa rozprávame o tom, či máme v histórii ľudstva nejaké pozitívne precedensy civilizácii, ktoré dokázali žiť udržateľne v rámci obmedzených zdrojov, a taktiež sa pána docenta pýtam, čo príde po Antropocéne. V histórii ľudstva doteraz zanikla prakticky každá civilizácia, s výnimkou tej čínskej. Takmer pri všetkých zánikoch civilizácii zohralo prekročenie limitu udržateľnosti veľmi dôležitú rolu. Negatívnych precedensov je teda mnoho. Humanitné vedy nás učia, ako kolabovali predošlé civilizácie a my aj napriek tomu konáme, akoby tej našej, industriálnej, nič podobné nehrozilo. V nových podmienkach planéty, ktoré definuje klimatická nestabilita Antropocénu fungujeme so starými svetonázormi a modelmi uvažovania. Jednou z mnohých obáv dôsledkov klimatickej krízy je, že tieto zmeny rozvrátia spoločnosť natoľko, že prestane existovať ako celok. Viac na: www.paralelnyatelier.sk

Antropocén je pomerne nový geochronologický termín, označujúci obdobie, v ktorom ľudia svojou činnosťou začali ovplyvňovať zemský ekosystém na globálnej úrovni. Hoci sa termín Antropocén pôvodne odkazuje na geológiu, štandardne sa už používa aj v kontexte iných vied – biológie, sociológie, ekológie, ekonómie, politológie, či filozofie. Mojim hosťom je docent Richard Sťahel, filozof a vysokoškolský pedagóg. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ Filozofického ústavu Slovenskej Akadémie Vied v Bratislave a špecializuje sa na environmentálnu a politickú filozofiu a tiež filozofiu ľudských práv. Rozhovor s docentom Richardom Sťahelom som sa rozhodla uverejniť v dvoch častiach, pretože mal pôvodne celý viac ako 2 hodiny. Antropocén, ktorý je bezprostredne spätý s klimatickou krizou, je témou oboch z nich. V prvej časti sa s docentom Sťahelom rozprávame o tom, čo to vlastne Antropocén je, aké podmienky ho definujú a prečo na tak závažné varovania vedcov a dokonca aj na našu bezprostrednú skúsenosť so zmenou klímy ako spoločnosť nereagujeme. Viac na www.paralelnyatelier.sk

Dobré? Zlé? Digitálne hry sú predmetom mnohých polemík. Hry sú vášeň, hry sú hobby. Hry sú únikom, hry sú často násilné a podporujú rodové stereotypy, ale mnohé hry podporujú pozornosť, kritické myslenie, či spoluprácu alebo napríklad pomáhajú pri učení. Najnovšie sú hry dokonca terapeutickým nástrojom. Hry sú návykové, ale aj obohacujúce a inšpiratívne. Keď sa bavíme o problémoch hier, rozhodne je z čoho vyberať, ale treba taktiež zdôrazniť, že pozitíva nezaostávajú. Hry sú jeden z dominantných spôsobov trávenia voľného času generácie X, o tých mladších generáciách ani nehovoriac. Hry reflektujú mnohé problematické spoločenské fenomény a sú fenoménom samé o sebe.  A hry sú biznis.  Herný priemysel má za posledné roky medziročný nárast na úrovni 10 percent a predpokladaný zisk v roku 2021 je 180 miliárd dolárov. Na Slovensku zarobí herný priemysel, podľa slov môjho hosťa, v tomto roku minimálne 55 miliónov eur a má medziročný nárast medzi 20-25 percent. Herný priemysel je jeden z mála priemyslov, ktoré neutrpeli súčasnou pandémiou. Dokonca hry sú vždy najväčšia téma v období kríz a v niečom možno paradoxne, sú ľudia vždy ochotní investovať do hier, aj keď je svet okolo neistý. Alebo práve vtedy. S mojim hosťom, Marošom Brojom, sa rozprávam o tom, aké metódy využívajú hry a herný priemysel na to, aby mali hráčovu pozornosť a aby na ňom zarábali. Pretože mnohé z týchto techník, obzvlášť tie, ktoré sa vyvinuli v poslednom desaťročí, sú z mnohých pohľadov veľmi problematické. A čiastočnú úlohu v tom zohráva aj dizajn. ​Dlhú dobu bol v hernom priemysle zaužívaný jeden monetizačný model, ktorý spočíval v tom, že hra bola uvedená do predaja za určenú jednorázovo uhradenú cenu. V posledných rokoch sa však medzi najziskovejšie modely zaradil takzvaný free-to-play model, ktorého monetizácia spočíva na mikrotranzakciách. Prijmy z mikrotransakcii tvoria u veľkých vydavateľov približne polovicu z celkových výnosov a ako sa vyjadrila Senátorka Maggie Hassan (USA): "Častý výskyt mikrotransakcii v herných mechanikách, často označované ako Loot boxes, vyvoláva určité obavy týkajúce sa zneužívania psychologických princípov a mechaník založených na lákaní, ktoré možno často nájsť v kasínach a hazardných hrách." V súvislosti s mikrotransakciami sa hovorí o tzv. predátorskej monetizácii, či o vykorisťovaní pozornosti. S mojim hosťom sa rozprávam o týchto mechanikách ale taktiež o tom, ako dizajnovať etickejšie hry a akým ďalším etickým výzvam čelí herný priemysel? Viac na: www.paralelnyatelier.sk ​

Žijeme v demokracii. Učíme sa o tom od základných škôl a považujeme to za fakt. Moje nedávne zistenie, že demokracii je viacero, a nie len jedna, bolo pre mňa osobne, dosť prekvapivé. Tá naša, má mnoho prívlastkov, najčastejšie ju však nájdeme pod názvom liberálna demokracia. A objavujú sa názory, že tento typ demokracie je v kríze. Túto pomerne náročnú tému som si dovolila trochu odľahčiť a za zdrojový obrázok som vybrala jeden z príspevkov od facebookovej stránky Genitív na dnešný deň, a je ním slovo "vízií". Pretože vízie, podľa mňa, celkom presne popisuje podstatu toho, o čom sa budeme rozprávať s mojim hosťom Petrom Daubnerom. A totiž o teóriách rozličných demokratických vizií a predovšetkým o prevládajúcej vízii neoliberalizmu. Peter Daubner je ekonóm, filozof, politológ a politický teoretik.

Piaty rozhovor v Paralelnom ateliéri je o digitálnej revolúcii. Témou rozhovoru je výrok Edwarda O. Wilsona: "Máme paleolitické emócie, stredoveké inštitúcie a božskú technológiu." (2009) Za desať rokov od vypovedania týchto slov sa technológie posunuli vpred ďalším míľovým krokom. O našich emóciách, a bohužiaľ ani o inštitúciách, sa to však povedať nedá. Čelíme situáciám a výzvam, ktoré často nie sme schopní v plnej miere pochopiť, ani analyzovať, nieto na ne adekvátne reagovať. Na našich životoch sa digitálna revolúcia odráža zásadným spôsobom - na našich vzťahoch s inými ľuďmi, s prostredím, ktoré nás obklopuje, na vnímaní seba samého, na našej psychike, na spôsobe ako komunikujeme, trávime čas, ako milujeme, ako vychovávame deti, odráža sa to na spoločenskej dynamike, spoločenskej štruktúre, na inštitúciách a dokonca aj na "neotrasiteľných" pojmoch akými sú pravda, či demokracia. Mojou hosťkou je Lucia Dubačová, medzinárodná kultúrna manažérka a kurátorka so zameraním na digitálne a multimediálne umenie a dizajn. Lucia je zakladateľka a zároveň aj riaditeľka festivalu Sensorium a pracuje ako expert pre rozvoj dizajnu a digitálneho umenia v Slovenskom centre dizajnu. Výrok, ktorý je témou tohto rozhovoru, sa nachádza aj v texte tohtoročného Sensoria, pretože ho rád používa Tristan Harris, spoluzakladateľ Center for Humane Technology. Vo svete nie je veľa združení a iniciatív, ktoré sa snažia adresovať problémy digitálnej revolúcie, preto je Center for Humane Technology obzvlášť dôležitý príklad toho, ako možno pracovať na zmene technológii k lepšiemu. S Luciou sa budeme rozprávať o mnohých zaujímavých otázkach týkajúcich sa digitálnej revolúcie a napríklad aj o tom, či nám môže akási "nová citlivosť" pomôcť k tomu, aby sme sa nakoniec nestali obeťami našich osobných digitálnych čierných skriniek. Viac na: www.paralelnyatelier.sk

Témou rozhovoru je krátka, veľmi výstižná citácia z článku The Politics of Design od holandského dizajnéra Rubena Patera: "Dizajn vizuálnej komunikácie je formovaný kultúrnymi a politickými skresleniami dizajnéra. Samotní dizajnéri o tom často nevedia."  Prečo je porozumenie tomu, čim je (de)formované naše nahliadanie na svet pre dizajnérov tak dôležité? Tento rozhovor začneme výborným príkladom, ktorý je dizajnérom určite blízky, pretože ide v širšom zmysle o data vizualizáciu, je ním mapa. Konkrétne mapa sveta, s ktorou sa stretávame od našich základných škôl. Mojou hosťkou je Kristína Országhová. Umelkyňa, redaktorka mesačníka Kapitál a spoluorganizátorka Bratislava BAK Summer School. Prostredníctvom máp sa s Kristínou budeme rozprávať o tom, čo to je a ako sa prejavuje koloniálne myslenie, kde všade môžeme sledovať jeho dôsledky a ako môžme pracovať na jeho odstraňovaní a odhaľovaní v nás samotných. Viac na: www.paralelnyatelier.sk

Rozhovor o subverzivite začíname dvomi príkladmi. Ten prvý, hnutie Adbusters, bolo vo svojich počiatkoch, pevne verím, definované úprimnou snahou o vytvorenie sociálneho hnutia, ktoré by bolo silnou opozíciou voči globálnemu kapitalizmu a konzumerizmu. Išlo o nádejný príklad suverzivity, vydávali nezávislé časopisy plne financované iba kupujúcimi, publikovali provokačné reklamy, politicky sa angažovali. Podarilo sa im taktiež zorganizovať niekoľko významných kampaní, ako napr. Occupy Wall Street, či Buy Nothing Day, ktorých cieľom bolo spytovať status quo. V tomto kontexte pôsobí zarážajúco, že pred niekoľkými týždňami sa na ich hlavnej stránke na webe nachádzala obrovská reklama na topánky z recyklovaných pneumatík, ktoré boli zlacnené zo 135 na 99 dolárov. V reklame smeruje na špičku topánky šípka s textom "Skvelý bod pre nakopávanie korporátnych zadkov." Vyvstáva teda otázka, čo sa stalo s tým radikálnym antikonzumne naladeným hnutím, že na svojej stránke predáva zlacnené topánky cenovo situované do vyššej strednej triedy? Nie je "nakopávanie korporátnych zadkov" iba ďalší z marketingovo účinných sloganov? Je možné bojovať proti konzumu rovnakými nástrojmi, ktoré zároveň aj kritizujeme?  Druhým príkladom je video z Kene, v ktorom muž priamo na ulici vyrába na počkanie sandále z použitých pneumatík na mieru. Dá sa v tomto prípade hovoriť o subverzivite alebo ide o pôsobivú dizajnérsku vynaliezavosť, ale bez motivácie, či potenciálu byť subverzívnou silou? Spolu s mojim hosťom, filozofom, študentom dokumentaristiky a aktivistom, Robom Mihálym sa pokúsime odpovedať si na otázky, aké sú možnosti a metódy subverzivity, čo definuje efektívnu subverzivitu a či a ako je možné byť subverzívny v umení a dizajne.

Názov a zároveň aj téma dnešného rozhovoru je krátky výňatok z textu, z roku 1929, ktorý sa nachádzal priamo na titulke časopisu Slovenská Grafia (Ročník I., číslo 6), kde tvorcovia tohto časopisu obhajujú význam a dôležitosť reklamy pre prospešnejší a lepší život všetkých ľudí. Slovenská Grafia bol mesačník, na tvorbe ktorého sa podieľali významné postavy československej aj svetovej moderny (dizajnoval ho napríklad Ľudovít Fulla) a z pochopiteľných dôvodov má vďaka vysokej úrovni grafickej úpravy, svoje významné miesto v dejinách slovenského dizajnu.  Medzi časom sa však vzťah dizajnu a reklamy skomplikoval. Ako píše Steven Heller: "Grafickí dizajnéri sa dištancovali od reklamy rovnakým spôsobom, ako deti, ktoré kladú čo najväčší možný priestor medzi seba a svojich rodičov."(1995, Advertising, Mother of Graphic Design, Eye no. 17 vol. 5.) Nie celkom radi si priznávame, aké úzke prepojenia existujú medzi grafickým dizajnom a reklamou. Grafická práca je často len medzičlánkom dlhého reťazca, v rámci ktorého má dizajnér obmedzené možnosti. Aj grafický dizajn pre kultúrne segmenty podlieha logike trhu. Dá sa v týchto podmienkach hovoriť o zodpovednosti v dizajne? Kam sa podeli tie optimistické nádeje, ktoré modernisti vkladali do reklamy? A čo sa stalo, že sa na reklamné remeslo pozeráme cez prsty? V akej situácii je dizajn a vzdelávanie dizajnu dnes?  O týchto zaujímavých a pálčivých témach sa budem rozprávať s filozofom, teoretikom dizajnu a estetikom, bývalým pedagógom a prorektorom Vysokej školy výtvarných umení a súčasným riaditeľom Fondu na podporu umenia Jozefom Kovalčíkom, ktorý sa odborne zaoberá okrem iného aj problematikou vzťahu medzi vysokou a populárnou kultúrou a teóriou dizajnu.

Špekulatívne metódy, či špekulatívny dizajn zatiaľ na Slovensku nemožno radiť medzi etablované postupy, hoci individuálne dizajnérske príklady nájdeme bez pochyby aj v našich končinách. Jedným z nich je aj Šimon Chovan, ktorý sa špekulatívnym dizajnom zaoberá výskumne, čo sa pretavuje aj do jeho dizajnérskej a umeleckej tvorby. Spolu so Šimonom hovoríme o tom, čo vlastne špekulatívny dizajn je, čo ho odlišuje od štandardnej dizajnérskej produkcie, či majú špekulatívne metódy potenciál reagovať na súčasné krízy vo svete a o mnohom inom. Šimon mi poslal dva výborné texty, ktoré sú východiskom pre našu diskusiu. Jeden je od teoretika Benjamina Brattona a druhý od dvojice dizajnérov — Anthony Dunne a Fiona Raby, dá sa povedať, zakladateľov špekulatívneho prístupu v dizajne. Viac na: https://bit.ly/2yV73Wh